Jozef Chocholous

01. 03. 2016 21:53:40
 
Futbalový štvorboj Jozefa Chocholouša

Ako mladý chalan holdoval futbalu. Hral ho na ulici, avšak v pomerne zorganizovanej forme, ba aj s trénerom. „Pod palec si nás vzal otec neskoršieho výborného rozhodcu Vlada Hriňáka, “ spomína Jozef Chocholouš, ktorý sa v Bratislave narodil 27. novembra 1948. Trochu predbiehame – Hriňákovcom sa svojim spôsobom revanšoval, pretože to bol práve on, kto Vlada nahovoril na rozhodcovskú dráhu...

Nádejný brankár

V 8. triede sa prihlásil do futbalového oddielu a pouličná forma sa zmenila na súťažnú. Konkrétne v Iskre Matador, v ktorej sa ocitol v bráne žiackeho družstva. „Naši to ani nevedeli. Až keď som raz išiel v prvomájovom sprievode, tak otcovi jeho spolupracovníci povedali – ako tvoj syn dobre chytá. Doma prišlo k vypočúvaniu, takže som sa priznal. Ale to už otec pod tlakom kolegov súhlasil – dobre, nech teda chytá!“ A tak Jozef Chocholouš ďalej chytal za žiakov Iskry Matador, v ktorej prešiel do dorastu. V ňom však nechytal, mal 15 rokov a robil náhradníka – aj logicky, keďže v tíme mal o tri roky starších spoluhráčov. „Nepáčilo sa mi to však, a tak som sa na chvíľu futbal nechal tak. Prestal som chodiť na tréningy a keďže neďaleko boli tenisové kurty, začal som chodiť na tenis. Potom som sa aj chcel vrátiť k futbalu a aj som sa prišiel ukázať. V Matadore vtedy trénoval pán Strasser a povedal mi, že s tým nesúhlasí. Že som si to spôsobil sám, že ma nepotrebuje a že som zradil kolektív. Aj som bol vtedy veľmi sklamaný, hoci, teraz to už chápem a viem, že to bolo správne.“ Poruke však bol ešte ďalší klub – Kovosmalt. „Akurát sa im zranil brankár. Moji kamaráti vedeli, že chytám a že momentálne nikde nie som. Bol tam tréner Giesser, zavolal mi, a tak som chytal za nich. Išlo nám to, Kovosmalt mal postúpiť. V Matadorke sa zatiaľ niečo udialo – dorast začal trénovať Nandi Hasoň, niekdajší Schrojfov náhradník, veľmi dobrý brankár. Prišiel na tréning Kovosmaltu. Pepo, poď sem – zavolal ma vtedy tréner Giesser. Pepo, takú prezývku som mal, lebo som mal otca Moraváka. Takže, Pepo, počúvaj, musíš sa vrátiť späť do Matadorky. Ak sa nevrátiš, matadoráci povedia, že si tu celú jar chytal načierno a nepostúpi sa. Ja som vtedy nejakú registráciu neriešil, bol som laik a bol som rád, že chytám,“ spomína Jozef Chocholouš.

Návrat do Matadoru

Nasledoval návrat do Matadoru. „Pán Hasoň mi povedal – Pepo, keď budeš dobrý, dáme ťa do Slovana alebo ČH Bratislava. Tak som opäť začal chytať v Matadorke. Vtedy akurát začínali prípravné zápasy A – tímov, a tak ma naraz zavolali, aby som išiel chytať za dospelých prípravný zápas proti ligovému dorastu ČH Bratislava, kde trénoval pán Hodulík a za ktorý hrali Čapkovičovci, Luža, Hamár, Ivančík... Chytal som, plieskal som sa o zem, nejako sme uhrali remízu 2:2, čo bol náš úspech. Pán Hasoň mi potom povedal – Pepo, zajtra dôjdi na tréning mužov. Tak som došiel a tam mi povedali, že ČH o mňa prejavila záujem. A že mám byť v nedeľu o štrnástej hodine čakať pred Slovanom, lebo ČH hrá prípravný zápas práve s ním. Tak som prišiel. Pozdravil som sa s Čapkovičovcami, ktorých som poznal, lebo bývali vedľa a ešte sme v deviatej triede chodili spolu do školy. Vtedy tam došiel ešte jeden brankár. Dušan Kéketi. Ja som chytal prvý polčas, on druhý. Po zápase nám Hodulík povedal, že máme prísť na tréning. Ja som išiel do áčka, o dva roky mladší Dušan do béčka. Odohral som dorasteneckú ligu v ČH, odslúžil som tam potom aj vojenčinu. ČH vtedy hrala nižšiu súťaž, po organizačných opatreniach musela začať od najnižšej súťaže, keďže ligu hral Slovnaft. Počas vojenčiny som sa už oženil a musel som hútať nad tým, čo ďalej. Vedel som, že vo futbale ako hráč to už asi vysoko nedotiahnem. Moji rodičia robili v Matadorke, tak som sa tam išiel popýtať. Našli mi ako strojárovi zamestnanie v konštrukcii. Do Matadorky som potom prestúpil aj futbalovo, od I. B triedy sme to dotiahli do II. národnej ligy.“

Začína príbeh rozhodcu...

Práve vtedy, bolo to v roku 1976, začal príbeh Jozefa Chocholouša ako rozhodcu. „V Matadorke sme mali vrátničku pani Margitu, ktorá bola fanatička do futbalu. Konštrukcia bola hneď pri vrátnici. Vtedy bolo zvykom, že katedry na vysokých školách hrali turnaje a práve pani Margita ma zavolala, či by som jeden taký nešiel odpískať. Jeden taký mala i FTVŠ UK. Hral tam Titus Buberník, Kačáni, Bíly, teda páni futbalisti. A vyšlo to tak, že som im rozhodoval ja. Na občerstvení už po futbale za mnou prišiel pán Kačáni a opýtal sa ma: Čo rozhoduješ, v akej súťaži? Ja, že v žiadnej. Ja som hráč. Ty nie si rozhodca? - neveril. Ja, že nie. Hmmm, tak by si to mohol skúsiť, veľmi dobre ti to išlo. To bol taký prvý moment. V Matadorke pracoval jeden vtedy výborný rozhodca, volal sa Štefan Farkaš, pracoval v Bratislavskom futbalovom zväze. Inak, zomrel práve koncom minulého roku. Stretol som sa s ním a on mi povedal, že počul tú rozhodcovskú historku. A že ak chcem, tak ma prihlási do zimného seminára.“ Slovo dalo slovo, hoci Jozef Chocholouš už mal vtedy trénerský kurz a v Matadorke trénoval dorastencov. Prihlásil sa však a absolvoval kurz Rozhodca 3.triedy. Po dobrých výsledkoch pri rozhodovaní v jarnej časti súťaží, dostal výnimku na absolvovanie seminára Rozhodca 2.triedy .Potom postupoval cez jednotlivé súťaže až do kraja (1979/ 1980), v ktorom si musel urobiť prvú rozhodcovskú triedu a musel som sa rozhodnúť ako ďalej s trénerskou kariérou. Zvíťazilo, byť účastníkom futbalovej hry na hracej ploche. Chlapcom čo trénoval sa ospravedlnil a pokračoval v rozhodcovskej ceste, lebo smer už bol jasný Nasledoval postup z divízie (1980/ 1981) , do národnej ligy, vtedajšej I. SNFL (1981/ 1982) a následne po ročnom účinkovaní do federálnej ligy, v ktorej začal rozhodovať od roku 1982. Držal sa jedného zo svojich futbalových kréd: „Ak je šanca, treba dať gól, lebo ďalšia šanca už nemusí prísť!“

Federálny debut

V najvyššej súťaži debutoval v ročníku 1982/ 1983 v zápase Prešov – Nitra, v ktorom dokonca vstúpil do hry nad rámec toho, ako zvyčajne muž s píšťalkou má vo svojej náplni. „Za Prešov hral Vladimír Rusnák, za Nitru Jež. Na zápase som mal kolegov z Bratislavy, ktorí mi pomáhali, ako sa dalo a pražského delegáta, veľmi prísneho pána. Bol to nervózny zápas, Nitra hrala výborne, Prešovu nešlo. Prišlo k situácii, že Jež fauloval Rusnáka. Ja som sa ako mladý rozhodca držal filozofie, že musím byť nablízku všetkého, tak som sa postavil medzi nich. A vtedy Rusnák ležiaci na zemi v návale bolesti a zlosti ,chcel to kopnutie opätovať. Išiel kopnúť Ježa. Ja som mu však nastavil nohu, dal som mu taký šľapák, aby svoj úmysel nedokonal. A zohol som sa k nemu, či chce pokaziť stretnutie. Tým pádom to všetko skončilo dobre. Červenú kartu som nemusel vyťahovať – ak by zasiahol Ježa., tak by som mu ju musel dať. Delegát pri hodnotení môjho výkonu spýtal len na jednu vec – čo ste toľko rozprával tomu Rusnákovi? Po vypočutí dôvodu s úsmevom hodnotenie skončil. Po dákom čase sa novinári pýtali Rusnáka na nejaké zážitky z jeho futbalovej kariéry a on spomenul aj túto epizódu, že také niečo nezažil, aby dal rozhodca hráčovi šľapák.“ Úvod bol teda dobrý, hoci vtedy boli náročné časy a nováčikovia sa len v niekoľkých zápasoch, ktoré počas prvej sezóny dostávali, museli skutočne predviesť. Platilo to aj pre Jozefa Chocholouša – zvládol to. V druhom ročníku pôsobenia vo federálnej lige dostal v roku 1984 tvrdý oriešok v podobe zápasu Sparta – Lokomotíva. „Košičania odišli po výsledku 1:1 a podo mnou sa otvorila zem. Pražskí novinári ma kritizovali, dovolil som si niečo, na čo neboli zvyknutí – pískať na rovinu. Potom som dostal zápas medzi Slovanom a Interom, ,na ktorom som musel dokazovať ,že rozhodovať viem a ktorý skončil výsledkom 4:4. Rozhodovalo sa mi dobre, bol to výborný zápas, obe mužstvá hrali futbal. Pikantériou toho zápasu z môjho pohľadu bolo, že vtedy nastupovali digitálne hodinky a také som mal na ruke aj ja. Ibaže, pršalo a nie vodotesné hodinky odišli. Bola na nich tma. Odišli a s nimi i hrací čas, ktorý som mal stopnutý. Musia ma zachrániť kolegovia! Utekal som za Ďurom Strechajom – koľko ešte? Ten zabudol hodinky v kabíne. Utekám za Jožom Markom. Ten mi ukazuje – odpískaj podľa časomiery... “

Chocholous Jozef
Prevrátené auto

Príhod má plné priehrštia. Jedna zo Žitného ostrova z roku 1990 pobaví aj po rokoch. „V Dunajskej Strede mi prevrátili auto na bok. DAC hral so Spartou, posledných 15 minút bolo nervóznych. Dunajská Streda bola vtedy v laufe, zvyknutá doma vyhrávať, Sparta však vyhrávala 1:0. Bol tam na pohľad nepekný súboj medzi Škareckým a Hašekom. Ja som však nevidel dôvod, aby som musel udeľoval žlté karty, zdalo sa mi, že to bolo nezavinené a že to tak nechcel ani jeden. Hašek už mal jednu žltú kartu, takže diváci si po určitej dobe spočítali, že keby dostali obaja žltú, tak Hašek by musel ísť dole. Posledné minúty som mal aj preto ťažké. Po zápase za mnou prišiel funkcionár Dunajskej stredy – pán Chocholouš, máte prevrátené auto. Musíte ísť pod policajnou ochranou. Povedal som, že nie – že som nič zlé neurobil a chcem ísť normálne. Tak sme s chlapcami išli k môjmu autu. Parkoval som mimo, u rozhodcu Lajka Košára, pred jeho domom – takže niekto veľmi dobre informovaný musel vedieť, kde mám auto. Zaujímavé bolo, že diváci neboli vôbec agresívni. Išiel som teda k svojej škodovke stovke. To nebolo prevrátené hore kolesami, „ležalo“ na boku. Diváci ticho, úškrnky. Mne to už bolo tiež skutočne smiešne. Očakával som niečo iné, nadávky a podobne. Povedal som im – chlapci, nebláznite, pomôžte mi dať ho na kolesá. Pomohli...“

Penaltové repete

Jedenásť rokov, v období 1982 – 1993, rozhodoval Jozef Chocholouš vo federálnej lige. Rozhodoval 105 zápasov ako hlavný rozhodca a 175-krát pomáhal kolegom z postrannej čiary, pozoruhodným faktom je, že až 49 zápasov rozhodoval pražským mužstvám. „Od začiatku do konca som nezmenil filozofiu a štýl rozhodovania, hoci nebol prijatý vždy pozitívne, hlavne tými čo nechceli hrať futbal alebo mu ubližovali. Ja som mal filozofiu, že nemôžete rozhodovať striktne podľa pravidiel futbalu, lebo ho pokazíte. Musíte rozhodovať v duchu pravidiel. Vyhodnotiť a posúdiť každý súboj alebo priestupok proti pravidlám v histórii deja zápasu. Vo veľkom som využíval výhody, čím som hráčov usmerňoval na hru. Mal som filozofiu, že som ten, ktorý hre musí pomôcť. A že do hry vstupujem až vtedy, keď ju iní kazia. Ja ako rozhodca predsa nemusím byť hrdinom zápasu. Jednoducho, snažil som sa byť takým najtichším faktorom a skôr som sa snažil presvedčiť hráčov, že keď budú padať a vylihovať, ublížia sebe, aj hre. Trvalo to rok – dva, kým si aj hráči zvykli na to, že dnes rozhoduje Chocholouš a bude to teda takto,“ hovorí Jozef Chocholouš. „V ročníku 1987/ 1988 sa skúšal model , že rozhodca rozhodoval stretnutia dvoch klubov po sebe t. j. doma aj vonku. Dostal som rozhodovať dvojzápas zápas Dukla – Trnava a následne Trnava – Dukla. V prvom som dvakrát ukázal na značku pokutového kopu. Trnava prehrala. V druhom v Trnave som trikrát ukázal na značku pokutového kopu, potom v ďalšom kole v Ostrave v zápase s Nitrou boli ďalšie dva pokutové kopy. V priebehu troch zápasov som teda rozhodol o vykonaní siedmych pokutových kopov a so žiadnym som nemal problémy. Držal som sa pravidla, že pokutový kop z rozhodcu musí doslova vyletieť. To nie je vec, nad ktorou sa premýšľa alebo očakáva dáky signál, tam sa nesmie nič zmeškať. Treba realizovať prvú myšlienku. Ak nie, všetci v tom hľadajú špekulácie.“ Jeho za špekulujúceho nemali a rešpektovali ho. „Teraz sa už zabávam nad tým, ako mi funkcionári vraveli – pane Chocholouš, my vás strašne rádi vidíme, ale venku...“ V ročníku 1988/ 1989 v tradičnom hodnotení zo strany tímov vyhral ako najlepší u Plastiky Nitra, Dukly Praha, Zbrojovky Brno i Sigmy Olomouc.

Práve v roku 1989 spolu rozhodoval exhibičný zápas výberu Československa z ME 1976 a výberu Európy (2:2), za ktorý nastúpili aj slávny Eusébio a Kubala. On sám za najvydarenejší považuje ročník 1987/ 1988, keď v 30 kolách rozhodoval v osemnástich zápasoch ako hlavný. Viac sa už hádam ani nedalo... A pokiaľ ide o ocenenia, potešilo aj jedno z úst uznávaného trénera Václava Ježka. Pri takomto riadení stretnutia by z nášho futbalu zmizol celý rad problémov – povedal sparťanský stratég.

Penalta naslepo

Raz v roku 1983 odpískal penaltu, ktorú nevidel. „Rozhodoval som na Slavii jej zápas proti Brnu. Bolo to po ruke. Nevidel som ju, mal som zastretý výhľad. Ale moje skúsenosti hovorili, že ten hráč to nemohol zahrať inak ako rukou. Lopta padala cez hráča, on si ju zastavil. Ak by to nespravil, vyskočila by. Rozhodol som sa a ukázal na značku pokutového kopu .Ten hriešnik za mnou dobehol - pane rozhodčí, ale vy jste tu ruku nemohl vidět. A ja na to – díky! Samozrejme, že s tým neboli všetci uzrozumení. Delegáta zápasu som mal z Hlohovca. Spomínaná situácia sa stala v prvom polčase. Keď som schádzal z trávnika, už ma čakal a hovoril – súdruh Chocholouš, pán Himl je toho názoru, že penalta nemala byť. A odišiel preč. Bol som z toho na mŕtvicu. Lajko Košár mi prikázal – vyzleč sa! Osprchovať! Počúvol som ho. Povedal mi, aby som si to nevšímal a išiel som ďalej. Nakoniec som to do rozhodoval v poriadku. Slavia vyhrala 3:2, takže domáci boli spokojní. Delegáta, ktorého som viezol, som požiadal, aby ma nehodnotil skôr, ako dôjdeme do Bratislavy a tú penaltu si pozrieme v Góloch - bodoch – sekundách. Vtedy ešte neboli videá, takže sme boli odkázaní na G – B – S. Celú cestu som nepovedal jedno slovo... Došli sme k nám domov, pozreli sme Góly – body – sekundy. Našťastie, z boku to bolo vidieť, že si tou rukou pomohol...“

So Spartou zas súvisí míľnikový zápas medzi ňou a Vítkovicami v sezóne 1989/ 1990. Išlo o zápas 15. kola, Sparta vyhrala 5:2. „Nálada bola revolučná a preniesla sa aj do futbalu. Hostia nastupovali s trikolórami na rukávoch – povedal som im, že kapitánov je nejako veľa, nech si ich dajú dole. Skontroloval som hráčom oboch tímov kopačky, možno štyria mali ostré štuple, tak som im prikázal prezuť ich, Vítkovičania nadávali, že už je nová doba, že Sparta a súdruh Kapek už nemusí vyhrávať. Pred stretnutím bola nervozita, preniesla sa aj na trávnik. Bol to ťažký zápas. V druhom polčase akoby uťalo. Zrazu bol pokoj. Zápas skončil výsledkom 5:2, po ňom ma pochválil aj samotný tréner Vítkovíc.“ So zošívanými a „rudými“ zas súviselo i jeho zápasové jubileum vo federálnej lige. „Mojím stým ligovým zápasom bol v roku 1993 duel Sparta – Slavia, to bolo za odmenu a cenil som si to. Pán Mach, nový majiteľ Sparty a vychádzajúca hviezda ranného kapitalizmu, ten zápas kvôli tomu, že Sparta nevyhrala, nezvládol. Počastoval ma vyhrážkami, že som ako rozhodca skončil, lebo som si neuvedomil, kde je sila. Nuž, viete, kto a ako vlastne skončil...“ Aj úplne posledný zápas Chocholouša a federálnej ligy sa hral na Letnej a pôsobil ako pripomienka debutu aj s Prešovom. Hoci nie bez škvrny... „Hostia vyhrávali 1:0, nakoniec vyhrala Sparta 2:1 a stala sa majstrom. Diváci vbehli na trávnik, nerobili nič, len sa išli radovať. Ale polícia a kukláči boli v očakávaní niečoho a tvrdo úradovali. Boli tam sanitky, krv na trávniku. Bol to smutný záver federálnej ligy...,“ spomína Jozef Chocholouš, ktorý píšťalku na klinec oficiálne zavesil 15. júna 1993. Mohol ešte rok pôsobiť v slovenských súťažiach, avšak on sa rozhodol ukončiť aktívnu činnosť a ponúkol svoje služby SFZ na poli delegátstva a výchovy rozhodcov. „Vždy, keď došlo na rozhodovanie, nikdy som rozhodnutie neodkladal, aj keď v mnohých prípadoch išlo o činnosti a rozhodnutia, ktoré boli riskantné a s nejasným výsledkom. V takých prípadoch som sa spoliehal, že som schopný nové výzvy zvládnuť,“ dodáva akoby aj na margo tejto situácie Jozef Chocholouš.

Splnený sen

„Človek je tvor, ktorý je večne nespokojný a stále sa snaží ísť dopredu a ja som nebol iný. Vždy som si dával ciele či už v súkromnom, pracovnom alebo športovom živote, ale vždy tak o krok, aby som si nedal nereálny cieľ a nebol z toho sklamaný Prvýkrát som narazil na neprekonateľnú prekážku a to na limity na určenie resp. nominovanie na medzinárodnú FIFA listinu. Bolo jasne určená kvóta ,štyria z Čiech a traja zo Slovenska. V tomto období však boli zo Slovenska na FIFA listine traja skvelí rozhodcovia a priatelia Christov, Krchňák a Marko, ktorí žali na medzinárodnej úrovni jeden úspech za druhým a tak môj cieľ získať najvyššie ocenenie pre rozhodcu t.j. získať odznak FIFA bol nereálny. Rozhodcovia zo Slovenska boli skvelá partia ,všetci sme sa navzájom podporovali a držali kolegom palce ,aby sme spolu s nimi mohli užívať aj ich delegácie do zahraničia. Osud však chcel, že v zložitých revolučných rokoch sa i na mňa usmialo šťastie a v roku 1990 som bol i ja nominovaný na listinu FIFA a mohol som nosiť na hrudi odznak „Rozhodca FIFA“ až do konca mojej rozhodcovskej kariéry. Niekedy aj nemožné sa môže stať pravdou,“ hovorí Jozef Chocholouš, ktorý bol v rokoch 1985 – 1989 medzinárodným rozhodcom UEFA a ako FIFA rozhodca pôsobil v rokoch 1989 – 1993. Ako hlavný rozhodca alebo ako čiarový bol pri mnohých zaujímavých kvalifikačných stretnutiach na MS, ME, PEM – LM ,Pohár UEFA, Inter pohára a priateľských medzinárodných stretnutiach s ktorými ho spája veľa krásnych spomienok a zážitkov. V decembri 1992 bol popri Jozefovi Markovi v akcii na zápase Ligy majstrov medzi IFK Göteborg a FC Porto. Išlo o jeden z prvých zápasov novovzniknutej Ligy majstrov. „Už sa robilo veľa marketingových vecí, mnohé nám nariaďovali. Úvodný hvizd prišiel až po pokyne od čiary, kde ho zas mali od režiséra priameho prenosu. Bolo to však krásne divadlo. Veľa vlajok, prvýkrát zaznela hymna Ligy majstrov. Bol to zápas ktorý ako keby zmenil tú súťaž na niečo iné. A musím povedať, že sme si veľmi vážili, že sme dostali šancu byť pri tom.“

Futbalový „štvorboj“

Keď skončil ako rozhodca, prestúpil Jozef Chocholouš medzi delegátov. V rokoch 1993 – 2004 bol delegátom SFZ – rozhodcovským pozorovateľom. Od roku 2004 pôsobí ako zväzový delegát stretnutia pre profesionálny futbal. V rokoch 1993 – 1997 bol delegátom FIFA. „O zaujímavé historky nebolo núdza ani vo funkcii delegáta FIFA a môžem konštatovať ,že to boli možno vzrušujúcejšie ako tie na hracej ploche,“ hovorí Jozef Chocholouš. Keď bol v Turecku pri zápase domácich hráčov proti poľským, musel riešiť zvláštnu situáciu. Kabíny oboch tímov boli diametrálne odlišné. V tureckej boli kreslá, v poľskej psia zima a drevené lavice. Naši susedia sa zaťali – tak toto nie! Hrozilo, že by sa nehralo. Vyriešil to po svojom – filigránsky. Vymenil kabíny. Turci hundrali, ale prispôsobili sa. Zaujímavá bola jeho funkcionárska kariéra – v 2. polovici 90. rokov klubová v Iskre Matadorfix, v ktorej bol predsedom FO a TJ, ako aj zväzová. Už v rokoch 1983 – 1991 bol predsedom ŠTK VFZ MV ČSZTV a členom VV MV ČSTV. V rokoch 1993 – 2001 bol podpredsedom KR SFZ, v rokoch 2001 – 2007 predsedom KD SFZ. V rokoch 2011 – 2013 bol vedúcim úseku delegátov stretnutia GS SFZ a v rokoch 2013 – 2015 členom komisie pre štadióny a ihriská. „Zamiloval som sa do futbalu, je to moja celoživotná láska a som ňou stále posadnutý,“ hovorí muž, ktorý zavŕšil svojský štvorboj, keďže vo futbale pôsobil ako hráč, tréner, rozhodca i funkcionár oddielový a zväzový. Či vo futbale, či v osobnom a pracovnom živote sa držal zásad, ktoré sa všetkými oblasťami jeho života prelínali. „Čestnosť sa vypláca, hoci niekedy to trvá dlhšie...,“ hovorí. Aj preto je so svojou kariérou vo futbale spokojný. Možno i kvôli ďalšiemu krédu. „Vždy som sa snažil obklopiť ľuďmi, ktorí mi mali čo dať, mal som šťastie, že som sa stýkal s chytrými a úspešnými ľuďmi. Ich prítomnosť som vyhľadával a veľa som ich počúval. Mnohokrát boli oni tým, čo ma posunulo k splneniu plánu a následne cieľa,“ dodáva Jozef Chocholouš.

(sm)